Vystúpiť z autobusu bolo treba v Liptovských Revúcach. A až úplne na konci, pretože je to nekonečná dedina. Ale my sme chceli ušetriť čas (išli sme skorším autobusom, ktorý až do Revúc nešiel), a preto sme kráčali už z Liptovskej Osady. Predbehol násešte aj tretí neskorší autobus.
Na Ploskú sme vyšli na obed okolo jednej. To už sme dojedli aj posledné jedlo. Ostali nám dve jablká, balíček mentoliek a mnou zachránená litrovka vody. No vraj by mali byť cestou nejaké pramene. Áno, keď človek vie, kde ich hľadať (dnes už viem aj ja kde, vtedy sme nenašli ani jeden).
Pod Čiernym kameňom nastala kríza strachu (moja). Všade husté kroviny, kde-tu malinčie. A ja som za každým stromom videla medveďa. Je lepšie sa vyhovoriť, takže – to preto, že mi moja starostlivá mamina prizvukuje ich premnoženie, hádam aj keď idem smeti vysypať. Krízu sme zažehnali. Druhá (Monikina) prišla až počas výstupu na Rakytov. Nevládala a cesta na vrchol nám trvala päťkrát dlhšie ako normálne (alebo – ako normálnym ľuďom). Povzbudzovala som ju jablkom a mentolkami (voda už medzičasom došla), ale nepomáhalo. Zvládla to len silou vôle alebo nejakým Božím zázrakom. Potom chytila druhý dych. Tuším nás aj zapísala do zošitu, čo tam bol uložený. Museli sme sa ponáhľať. Čas nás tlačil (16:00).
Zostpuvali sme dole a viedli prinajmenšom zaujímavý rozhovor.
Monika: Čo to bolo? Počula si to?
Ja: Jasné, motorová píla.
M (úškrn)
... zvuk sa opakoval
M: Zase... To nie je píla.
Ja: Asi nie... Tak krava.
M (nechápavo a pochybovačne): Tu???
Ja (panika): Vidíš to?! Vidíš to?! Čo je to... Nie je to medveď, však nie?!
M (smrť v očiach): No...ja neviem... asi hej.
Dolu pod nami sa motalo niekoľko hnedých, zavalitých, ťažkopádne sa pohybujúcich a z diaľky ťažko identifikovateľných zvieratiek. Ostali sme zmrznuto stáť. Spanikárili sme. Volali sme domov. Vrátili sme sa hore na Rakytov. Veľa hodín, my ešte hádam ani v polovici cesty, pod nami nejaké medvede... Blbé. Trochu sme dumali, plné gate premenili na trošičku odvahy a išli sme ďalej. Museli sme. Medzitým nám z domu vyslali správu: "Tie medvede sú jalovice, nebojte sa. Ponáhľajte sa. Šťastnú cestu!" (Volali niekam, niekomu, na nejaké družstvo alebo bohvie kam...).
Dolu v sedle by to bez ďalšieho problému nebolo ono. Značka trochu pobabraná. Vlastne celkom dobrá, len my sme boli už úplne pobabrané. Nevedeli sme, či ísť hore po hrebeni, alebo obchádzať traverzom. Znovu telefonát. No druhá strana nedvíha. Ani na druhý, ani na tretíkrát. Asi sa nedozvieme, kadiaľ to prešiel ten môj chlap s kamarátmi. Kašleme na to a riskujeme. Veď celý tento deň je jeden veľký risk.
Riskli sme dobre. Konečne sme kráčali jednu celú hodinu bez zastavovania a zdržiavania sa. A potom prišla. Kríza. Zablúdených okoloidúcich. Zaujímavé, že doteraz sme nestretli ani živú nohu. Ak sa nerátajú tie „medvede“. A týchto osem nôh (dve dievčatá a pes – asi rovnako bláznivé ako my) poblúdilo na ceste do Revúc. Ach, teraz sa musia vrátiť a ísť okolo jalovíc. Nechcela by som... Chceli nás aj zlákať so sebou, následne po tom, ako sa dozvedeli, čo my máme v pláne dnes stihnúť. Ale... nechcela by som... Sme hrdinky! A okrem toho, celé leto som na tento výlet čakala. Nepokazí mi to ani taká maličkosť ako čas.
Na Smrekovicu sme dorazili pred šiestou. Monča mala „šialený“ nápad, aby sme zišli dolu na Podsuchú, no ja som si našla kopu „racionálnych“ dôvodov, prečo nie... A tak sme šialene (tentokrát bez úvodzoviek a doslova) pokračovali v stanovenej ceste. Už sme nemali ani kvapku vody, ani pol mentolky, ani energiu. Už sme sa ani nebáli, ani neprekonávali žiadne krízy. Už sme len kráčali. Za každým stromom sme už nečakali medvede, ale vytúžené Malinô, hoci to bolo ešte v nedohľadne.
Niekde – ani neviem, či pred alebo už za Šiprúňom – sme stretli skupinku ľudí. Pár detí a veľa dospelých. Zastavili nás a „spovedali“. A my sme sa tak šialene ponáhľali. Nechceli nás pustiť ďalej. Chceli, aby sme im ukázali otlaky na nohách. Chceli nás všemožne zastaviť. Ja by som im tie otlaky aj ukázala, ale žiadne som nemala. A únava, tá sa ukázať aj dala, ale práve tú sme skrývali ako sa len dalo (naozaj by nás neboli pustili). Chceli nám len dobre. A ja som si chcela len splniť sen - aj cez mŕtvoly (i keď mohli byť naše). Kvôli Monike som mala trochu výčitky, ale držala sa statočne. Jediné, o čom viem, že v tej chvíli chcela, bol domov a spánok (nie je v tom zahrnutá moja vražda).
Z posledných síl som si ešte fotila západy slnka. Ako inak - šialene. Potom to slnko naozaj zapadlo. My sme vošli do lesa, kde bolo šero. Ale už sme sa nebáli, už sme sa len hádali. „Keď“ sme nahradili „ak“ a snažili sme sa nájsť Malinô. Doslova nájsť. A to sa pred nami objavilo len tak zrazu, priam zázračne.
Z Malina už len dva telefonáty – domov (že sme v poriadku a aby po nás prišli autom – to už bola tma) a neznámym dobrosrdečným spoluvýletníkom, ktorí nás nechali ísť len pod podmienkou, že si napíšeme ich telefónne číslo a dáme vedieť, či sme sa vrátili v poriadku. Pravdepodobne dodnes nechápu ako sa nám podarilo prejsť trasu ktorú sme mali pred sebou za taký krátky čas. Naozaj sme to stihli. Splniť si sen skôr ako začne zima. A skôr ako nastane tma.
