Ako som bola nikto, aby som dokázala, že som niekto I.

Autor: Lívia Pongrácová (Luptáková) | 7.8.2011 o 1:40 | (upravené 7.8.2011 o 1:49) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  257x

(Svojím spôsobom spoveď venovaná priateľom, ktorým o mne dlhšie nič nevedeli, alebo komukoľvek, koho by zaujímalo, ako som prežila posledný rok.)


Bolo to takto pred rokom. Začal sa môj dobrodružný život.Všetky tie nezodpovednosti, za ktoré som si ochotne bola zodpovedná sama, sa začali minulé leto.Nebavil ma môj starý život, chcela som dospieť a ani za nič som nevedela, ako to mám urobiť. A tak som zhodou všetkých snáh a najmä okolností odišla. Zo školy. Z domu. Z mesta. Zo štátu. Niekedy mám pocit, že som v to leto vyšla sama zo seba, aby som sa stala niekým novým. Bola som na seba preukrutne hrdá, hoci keď sa na to spätne pozriem, ja som len nasadla do rozbehnutého vlaku a viezla sa šialeným, naozaj šileným tempom. Alebo…?

Jeden inzerát. Jedna registrácia a veľký sen o každodennej komunikácii v angličtine. Bolo to také silné, že som celé minulé leto prespíkovala, hoci som (ešte stále) plánovala v septembri nastúpiť do školy v Nitre. A namiesto toho som sa 30. augusta ocitla na Victoria station v Londýne s obrovským kufrom a ešte väščím očakávaním. Že na rok. V tajných túžbach aj na viac. Ale ani vo sne ma nenapadlo, že za jediný rok zažijem to, čo som si plánovala na desaťročia.

30. augusta 2010 ma po dvojhodinovom čakaní na Victoria Station vyzdvihla mamička s päťročnou dcérou. So staršou z dvoch dcér, o ktoré som sa mala 11 mesiacov starať. Odovzdali mi cestovnú kartu, mapu Londýna a spoliehali san a to, že všetko zvládnem. Tak, ako sa spoliehali na to, že ak som mala diplom zo psychológie, budem mať patent na päť a trojročné deti. Ako sa ukázalo neskôr, na päťročné deti som bola expert, trojročné mi však prerastali cez hlavu. Vždy však menej ako ich štyridsiatnici oteckovia. Ale po poriadku.

Najskôr som lietala v siedmom nebi. Všetko bolo vzrušujúce, nové, iné. Iné ako to, čo som poznala predtým a iné ako to, čo v tom čase zažívali moji spolužiaci. Všetci boli milí. Tak britsko milí. Budievala som sa s pocitom, že som v Londýne, vo veľkom svete, v ruchu, v anonymite, v obrovských možnostiach a celé som si to náramne užívala. Nevadí, že som mala len izbu na vrchnom poschodí cez ktorú prefukovalo a začiatkom novembra som prekonala slabší zápaľ pľúc. Že keď som sa stratila, aj mapa mi bola na nič. Ba dokonca mi nevadilo ani to, že nemecko-francúzska rodina bola čudná a žena v nej mala asi len jedinú právomoc a to platiť nanny - teda mňa. Teda spočiatku. Žehlenie ma bavilo, návštevy lekárov s deťmi desili, ale musela som, a tak som ich podstupovala. Každodenné varenie bol adrenalin a nikto nevie koľko pokusov skončilo v záchode. Veď ja som sa nevedala starať o škrečky, nieto o deti. Tie ma napriek všetkému celkom žrali. Hlavne tie päťročné.

Neskôr mi však začali vadiť dve veci. Prvá bola, že som sa celkom hanbila priznať, čo robím, pretože keď som videla ostatné nanny a au-pair, ktorých angličtina bola približne na úrovni ruštinárok za komunizmu, nechcela som, aby ma s nimi hádzali do jedného vreca. A potom mi začal vadiť control-freak otecko, hlava rodiny a fakt, že namiesto očakávaného dospievania a samostatnosi, som sa cítila, akoby som mala opäť šestnásť. Mala som výčitky, keď som prišla domov po desiatej a musela som sa spovedať, kde som bola, s kým som bola, čo som videla. Tak som si obišla všetky londýnske pamiatky a pozoruhodnosti, nie preto, že by som chcela, ale preto, aby som rodine mala čo povedať.

Napriek všetkému, nadšenie neopadávalo. Londýn ma načisto opantal a keby mi vtedy niekto povedal, že pride čas, keď sa budem musieť, nebodaj chcieť vrátiť domov, asi by som mu vyškriabala oči. V rodine to však išlo z kopca a ja som si vysoko motivovaná po troch mesiacoch začala hľadať novú prácu a zároveň aj bývanie. Na to, že som za ten čas ešte nebola rozkukaná vôbec, že som v podstate nevedela, čo robím, mala som dve esá v rukáve – charizmu a šťastie. Toho šťastia hádam aj dvojnásobne.

Novú prácu som si našla celkom ľahko, hoci som ju hľadala v novembri a nastúpiť som plánovala až po Vianociach. Budúci šéf mi sľúbil miesto poržať a hoci som nevedela, či mu mám veriť, snažila som samú seba naivne presvedčiť, že takto to tu chodí. Ono to tak vlastne aj chodilo, presne tak! Prácu som 4. januára dostala, akurát že môj šéf mal okrem vybudovania persektívneho obchodu aj oveľa menej ušľachtilé ciele, v ktorých som ja akosi príliš figurovala. Bol to černoch, mladý, do tridsiatky a bol manažérom siete obchodov špecializovaných na výrobu a predaj waflí a kávy. Príliš skoro mi sľuboval povýšenie a ja som bola tak strašne zameraná sama na seba, aby mi to tentokrát vyšlo, že som vôbec nevnímala jeho taktiku spomínania poľskej priateľky a podobných somarín, ktoré, ako písali v pánskom magazine, mali byť mne blízke a mali vo mne vzbudiť záujem. Na šťastie v nešťastí, alebo skôr na nešťastie v šťastí šéf odišiel, bol prepustený (možno pre podobné taktiky), bez toho, aby sa o čokoľvek priamo pokúsil a všetko, čo viem mi vyrozprávali moje vtedajšie kolegyne, ktoré mu v onom pláne mali pomáhať.

Dostali nového šéfa, ženu, bulharku a tá so mnou mala opačný problém. Tá ma v láske nemala ani trochu. Údajne preto, že ja, ako obyvateľ východnej Európý, som mala všetko značne jednoduchšie ako ona, keď prišla do UK . A tak som namiesto customer service príborovým nožom oškrabovala špinu zo schodov a hrozne by ma zaujímalo, ako dlho sa musela odhodlávať pred uskutočnením telefonátu, v ktorom mi oznámila, že ma povyšuje na team leadra . Pretože to nemala dať komu inému, lebo po zmene vedenia, kto zo spoločnosti dovtedy neodišiel, ten sa v najbližšej dobe odísť chysta,l a tak som tam ja so 4 týždňami na konte bola najdlhšie pracujúci zamestnanec a bolo mi to strašne smiešne.

Spoznala som však úžasných ľudí, v práci i mimo nej a keď si spätne spomeniem, môžem toto krátke obdobie považovať za jedno z najlepších a najkrajších, ktoré som v Londýne prežila. Stále som to tu milovala, mesto som poznala čoraz lepšie, stihla som stratiť bankomatovú kartu a dvakrát sa presťahovať.

Áno, čo sa bývania týka, po dvoch týždňoch vianocovania na Slovensku som sa nasťahovala do bytu k Poliakovi a Pakistancovi. Pakistanec aj tri dni nevychádzal z izby a Poliak ostal po vianociach v Poľsku ďalšie dva týždne nezvestný. A mne majiteľka bytu oznámila, že sa do konca mesiaca musíme všetci vysťahovať. To bol byt prvý, a asi najlepší, aký som v Londýne zatial okúsila, napriek tomu bol mojím domovom len niečo viac ako dva týždne.

Po chvíli som našla iné bývanie. Síce tam, kde som nikdy bývať nechcela, ale v tom čase to bolo celkom vyhovujúce. Hneď v deň môjho nasťahovania mi traja juhoafrickí spolubývajúci prichystali uvítaciu párty, ktorá bola zakončená dvomi veľkými výkričníkmi. Prvým v podobe uvedomenia si, že toto je ten z londýnskych domov, v ktorom bude zima, preukrutná zima. A druhý bol fakt, že priateľka jedného zo spolubývaúcich na mňa šialene žiarli a bude mu robiť zo života peklo po dobu ďalších troch mesiacov. Nemala som veľmi na výber a tak som ostávala, hoci ku koncu som sa už naozaj cítila ako piate koleso na voze. Spoločnosť to bola každopádne divoká, s hlučnou zábavou každý piatok, ak nie aj častejšie, čo bolo pre mňa dosť nevýhodné, lebo ja som soboty pracovala. No aj tak som tých chalanov mala rada. Napriek tomu, že zabúdali nielen zamykať, ale aj zatvárať dvere. A keď som si ku koncu svojho pobytu vo východnom londýne všimla pár veľmi podivných indivíduí pohybujúcich sa po ulicicach, mužov v ženských šatách, ktorí ma desili viac, ako keby som na ulici videla ducha (napokon v blízkosti boli dva cintoríny), niet divu, že som pod posteľou schovávala celkom vľký nôž.

Medzi tým všetkým som stihla znovu doplatiť na svoju nevedomosť a možno neopatrnosť. Ako oslobodenie od bulharskej šéfky prišla ponuka švajčiarsko-cyperskej rodiny s tromi deťmi, jendým osemmesačným. Oni zúfalo zháňali nanny, ja som prahla po zmene práce. A nikto z nás príliš nepremýšľal. Ich situácia bola skomplikovaná plánovaným odchodom na desaťdňovú dovolenku do Švajčiarska a ja som bola flexibilná. Tak ma vzali. Tá dovolenka , to bolo fiasko. Rozprávkovo bohatá rodina vlastne nepotrebovala nikoho, kto by sa zodpovedne a ako najlepšie vie staral o deti, skôr niekoho na servis okolo detí. A tak bolo treba byť v pozore dvadsaťštyri hoín denne. A ak sa vám zdá, že nie je nič horšie ako trojročné, šialene rozmaznané decko lietajúce po izbe, odmietajúce si obliecť pančuchy, mýlite sa. Horší ste vždy vy, lietajúci za tým deckom, modliac sa, aby nezačalo revať, lebo máte po chlebe. Po pár dňoch som vedela, že je zle a že toto som robiť naozaj nemala. Na toto som bola krátka. Otec sa po desiatich dňoch spoločnej “dovolenky” neunúval zistiť si meno človeka, ktorý spáva v jednej izbe s jeho deťmi a ich matka ma neustále volala Lenka. Podotýkam, že päťročné dieťa bolo potrebné kŕmiť a s trojročným sa nedalo ani po dobrom ani po zlom a cumeľ dostať z úst bol heroický výkon. A ja som sa bála toho osemmesačného drobca, ktorý bol najviac easy-going.

Po návrate do Londýna som vydržala ešte mesiac a doteraz neviem, kde som na to vzala sily. A potom presne v deň, keď sa mi podarilo nájsť niečo ďalšie, som ešte aj dostala výpoveď, na čom som sa strašne schuti pri troch večerných pintách piva zasmiala.

 

Uprostred toho šialenstva a najväčšieho zúfalstva som stretla ju. Slovenku, ktorá mi do slova a do písmena zorganizovala život a zachránila holý zadok. Bez nej by som to vtedy len ťažko zvládla. Pretlačila ma ako svoju budúcu kolegyňu do kvetinárstva a prenajala mi izbu v dome, v ktorom aj ona sama bývala. Kreatívna práca po akej som vždy túžila, nemusela som sa starať o nič, ona mala pod palcom všetko. Dbala ešte aj na to, aby som pravidelne jedla. Strašne som si ju vážila. Začala som opäť veriť, že ľudia sú dobrí, aspoň niekotrí. A väčšinou sú to Slováci a Poliaci. Bývala som tri minúty od obchodného centra v južnom Londýne, v ktorom som pracovala a celý môj život sa odohrával v akejsi komunite, kde každý poznal každého.

Dobré ráno všetkým SBS-károm a potom šup po kávu do kaviarne. Bol to vrchol celého môjho pôsobenia v Anglicku. Akousi charizmou, alebo čo to bolo, som si získala všetkých dookola. Kolegov, zákazníkov a v kaviarni som našla kamarátov, ktorí mi dávali zadarmo kávu a sendviče. Dokonca som nadobudla pocit, že som za vodou a že po všetkých tých skúškach som sa konečne dokázala stabilizovať. Bola som strašne šťastná a bolo to na mne vidieť. Ľudia v mojom okolí ma poznali ako tú, čo sa usmieva, aj keď sa sťažuje. Život nemal jedinú chybu. Mala som narodeniny a dostala som darčeky od ľudí, od ktorých by somto nečakala, ktorí ma vlastne ani nepoznali. Uvoľnila som sa a začala som si užívať život a pivo na ihrisku. Mala som to, čo som chcela. Prácu, ktorá ma bavila, obstojné bývanie, kamarátov z kaviarne a vôbec, ľudí, ktorých zaujímalo, čo sa so mnou deje. Mala som motiváciu. Bolo mi skvelo.

 

Potom prišiel zvrat. Niekoľko zvratov.... (pokračovanie sa budem snažiť dopísať čím skôr)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?