Maťo M. Začalo sa to v škôlke. Tam som si našla prvého frajera. Volal sa Maťko a na skrinke mal značku medveďa (ja som mala budík, pretože ovca bola už obsadená). S ockom sme ho volali Memeď (a ostalo mu to aj potom, keď som sa naučila povedať medveď). Doma som sa nechválila novými básničkami ani tým, ako ma pani učiteľka naučila rozhojdať sa na hojdačke. Nebolo to dôležité. V prvom rade som potrebovala zreferovať, ako Memeď robil zle kamarátovi Paľkovi, ako ho pani učiteľka poslala do kúta a mne ho bolo ľúto, tak som tam išla s ním. V jedálni sme sedávali vedľa seba, naše postieľky boli tiež tesne pri sebe (tomu sa už hovorí vzťah! :D) a navzájom sme si venovávali obrázky, čo sme nakreslili. Po pol roku som zo škôlky odišla a Memeďa som už nikdy nevidela. Doteraz som však presvedčená o tom, že práve on bol zo všetkých mojich lások (prvých, posledných, prechodných aj tých platonických) najideálnejší.