Lívia Pongrácová (Luptáková)
Ako som bola nikto, aby som dokázala, že som niekto I.
(Svojím spôsobom spoveď venovaná priateľom, ktorým o mne dlhšie nič nevedeli, alebo komukoľvek, koho by zaujímalo, ako som prežila posledný rok.)
Já nejsem já a nejsem ani nikdo jiný. Zoznam autorových rubrík: Taká Adams family, Rubrika spoločenská, Zo spálne, Nezaradené
(Svojím spôsobom spoveď venovaná priateľom, ktorým o mne dlhšie nič nevedeli, alebo komukoľvek, koho by zaujímalo, ako som prežila posledný rok.)
Včera som sedela v inom vlaku a premýšľala som o uplynulom roku. Na ceste z iného hlavného mesta, v inom štáte, premiestnená o neviem koľko tisíc kilometrov. Nevracala som sa domov, žiadny domov som totiž nemala a tak bolo úplne jedno, či sa vraciam alebo odchádzam. Vonku bola tma. A správu... tú som už nemala komu písať, napriek tomu, že som si uvedomovala presne to isté. Totožné pocity ako pred rokom. Čo sa vlastne zmenilo, keď podstata zostala?
Predstavte si, že s niekým chodíte okolo seba a nebavíte sa spolu! Asi tak, ako keď stretnete susedu zo štvrtého poschodia, keď idete venčiť psa. Tí čo nemajú psa môžu vysypať smeti. Susede sa pozdravíte, aby sa nepovedalo, ste radi, že viete aspoň jej meno (pre prípad, že by vás vytopila) a idete si svojou cestou. Podstatné je, že všetko robíte bez emócií. Susedu absolútne nezaujíma, že na bunde máte pokazený zips, nezaujímal by ju zrejme ani monokel. A vy tiež nevenujete pozornosť zabudnutej natáčke vo vlasoch susedy. Dobre, to bola škaredá suseda. Táto má možno len trochu rozmazaný rúž.
Stretla som človeka. Známeho neznámeho. Známeho, až príliš známeho, ale jeho nové JA bolo úplne neznáme. Nevideli sme sa niekoľko rokov. Sedem. Dosť dlhá doba na to, aby sme na seba zabudli, alebo aby sme si boli ľahostajní. Veď pred tými siedmimi rokmi sme boli ešte len deti, ktoré nevedeli, kde pod slnkom je ich miesto. Každý dúfal, že to pôjde ako po masle. Každý bol nádherne naivný. A tak to samozrejme malo byť.
Veď Veľká noc je každý rok, ale Vianoce sú len raz do roka. Oddávna motto mojej mamy. A zdá sa, že tento rok aj moje. Tento rok – prvý a posledný. Nikdy viac!
Spievala som si to celý deň. Hlavne potichu, len refrén aj nahlas. Bolo to v čase, keď som trochu počúvala Kabát. Trochu znamená stále dookola. A bolo to aj v čase, keď som mala chuť a odvahu riskovať. Riskovať viac, ako som si vedela predstaviť. Celé leto som čakala, kedy ma môj drahý konečne vezme na sľúbený prechod Veľkou Fatrou. Ospevoval ho vyše pol roka a ja som na jeseň s čistého zúfalstva zavolala kamarátku. Nahovárala som ju na Chopok, skončili sme v tej Fatre. Trasa: Ploská – Čierny Kameň – Rakytov – Smrekovica – Šiprúň – Malinô Brdo.
Hoci som žena, v budúcnosti snáď matka a jedno i druhé sú nepochybne super dôležité úlohy, aj tak... Chcela by som si to s mužmi na chvíľu vymeniť.