reklama

Autobusová retrospektíva

Prišla mi sms-ka so zaujímavým textom. „Keď budeš tým šoférom autobusu, idem s tebou, lebo ma tu porazí.“ A zrazu... blik!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Obrázok blogu

* * *

 Keď som bola malá a blížili sa moje narodeniny, meniny, alebo len Vianoce, rodičia ma zobrali do hračkárstva. Hračkárstvo to bolo v tom čase jediné v meste a ja som v ňom bola chronicky známa ako mimoriadne skromné dieťa, čo mu ponúkajú bábiky, kočíky, plyšové medvede, či dokonca hojdačky, ale ono si vždy tvrdohlavo vyberie autíčko. Čím menšie, tým lepšie.

 * * *

 Mala som doma veľa autíčok. Od malých angličákov, až po bager a smetiarske auto. Z knižiek som im stavala cesty, mosty, garáže a podobné nevyhnutné srandy. Najvhodnejšie boli leporelá mladšieho brata.  Úplne najradšej som mala malú modrú škodovku s otváracími dverami. Nedávno som ju vyhrabala z prachom zapadnutej krabice v pivnici a ukázala frajerovi. Len sa usmial a poznamenal „tá musela toho zažiť, keď je taká ošúchaná“. Mimochodom, spomínaná škodovka ja pravdepodobne mercedes, ale všetci dobre vieme, čo znamená, keď sa povie, že skutočnosť sa podriadi chceniu. 

 Druhé obľúbené auto bola tiež relatívne malá (i keď od škodovkomercedesu väčšia) červená tatrovka. Skutočnosť sa však aj tu podriadila mojej túžbe po autobuse a tak som brázdila obývačku tatrovkoautobusom a prevážala som malé bábiky (asi jediná moja hra s bábikami) z jedného konca na druhý. Samozrejme aj s medzizastávkami.

 * * *

 Mamu som nikdy nevidela s kučeravými vlasmi. Možno aj preto, že s jej natáčkami som sa hrávala ja. Boli v žltej obdĺžnikovej krabičke, to bol autobus. Samotné natáčky boli, ako inak, ľudia. Mali aj jednu odnímateľnú časť – kabátik, ktorý si podľa potreby natáčkoví ľudia obliekali a vyzliekali.

 * * *

 Doma sme boli síce len štyria, ale stoličiek sme mali sedem. Ideálny počet! Tri dvojice sedadiel v rade za sebou pre cestujúcich a siedma stolička pre šoféra. Pripomína vám to autobus?

 * * *

 Nedávno sme v škole viedli profesorkou riadenú diskusiu, v rámci ktorej padla otázka o vysnívanom povolaní, o zamestnaní odhliadnuc od svojich možností, schopností, vzdelania... Moja odpoveď bola bez zaváhania a pre všetkých diskutujúcich - budúcich psychológov prekvapivá. Šofér autobusu. Len zopár spolužiakov vedelo, že keby ma rodičia ešte aspoň raz zobrali do hračkárstva (veď Vianoce klopú na dvere), vybrala by som si autobus. Ten som nikdy nemala. Len u starkej a aj to bol bratrancov.

 * * *

 Každý deň precestujem vyše 50 km. Tam a späť. Ako inak – autobusom. Poznám mená šoférov, autobusové spoločnosti, ráno stojac na zastávke viem s istotou predpovedať, ktorý autobus a ktorý šofér príde. O autobusoch sa mi ešte aj sníva. Autobus je jeden z dôvodov, kvôli ktorému sa mi ráno ľahšie vstáva. Vždy sa na cestu strašne teším. Na ten kľud, na tú hodinku, čo s hudbou v ušiach sledujem cestu, ktorej zákruty poznám naspamäť. Na ploche počítača, v ktorom tento článok vzniká mám fotku Irisbusu Crossway. Práve ten ma vozí každý pondelok. Mám pokrkačovať?

 Ja sa tej sms správe vôbec nečudujem. Teraz len musím zistiť, prečo ide jej odosielateľa poraziť.

Lívia Pongrácová (Luptáková)

Lívia Pongrácová (Luptáková)

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Já nejsem já a nejsem ani nikdo jiný. Zoznam autorových rubrík:  Taká Adams familyRubrika spoločenskáZo spálneNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu