reklama

Vitaj doma, priateľ!

Stretla som človeka. Známeho neznámeho. Známeho, až príliš známeho, ale jeho nové JA bolo úplne neznáme. Nevideli sme sa niekoľko rokov. Sedem. Dosť dlhá doba na to, aby sme na seba zabudli, alebo aby sme si boli ľahostajní. Veď pred tými siedmimi rokmi sme boli ešte len deti, ktoré nevedeli, kde pod slnkom je ich miesto. Každý dúfal, že to pôjde ako po masle. Každý bol nádherne naivný. A tak to samozrejme malo byť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Teraz sme sa stretli a mne sa zdá, že bol preč dve hodiny. Strašne sa zmenil a pritom zostal úplne rovnaký. Dospel, to je jasné. Ja vlastne tiež, hoci si to nechcem pripúšťať. Každý toho máme na rováši dosť, každý sme si prežili to svoje, ale... Ale mám výčitky pri takomto zovšeobecňovaní. To, čo som prežila ja nie je hodné prirovnávania tomu, čo prežil on. Ale na druhej strane žiadna minulosť nie je lepšia ani horšia...

On začal od seba. Žije si svoj obyčajný život a ktovie vlastne koľkýkrát už začína odznovu. Snaží sa žiť najlepšie ako vie a nesnaží sa to dokazovať na veľkých pozlátených činoch. Vôbec nič sa nesnaží dokazovať. Je úprimný napriek tomu, že z vlastnej skúsenosti vie, že sa to nie vždy vypláca. Robí to, čo pokladá za správne. Prešiel si svojím vlastným peklom a nesnaží sa minulosť hodiť do koša. Schoval ju kdesi do svojho vnútra a tvorí jeho súčasť. To malé peklo, tá malá čierna diera tvorí súčasť jeho lepšieho JA. Vie odpúšťať a to je jeho najväčšou výsadou.
Nie je to človek s veľkým Č. Je to človek s najväčším Č, akého poznám. Nespravil žiadnu veľkú vec spoločenského významu, nezaložil dobročinnú organizáciu, tuším ani nedaroval krv. Sám povedal, že nie je žiadny anjel. Že má čo odčiniť. A možno má, ja sa nehádam...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Rozprávali sme sa dlhé hodiny, ako nikdy predtým. Pamätali sme si kopu dávno prežitých maličkostí a spoločne sme z nich skladali prítomnosť. Mala som pocit, že si rozumieme. Mala som pocit, že sa snažíme chápať jeden druhého. Mám pocit, že jeho prítomnosť ma strašne obohacuje. Možno mi dáva nádej, že ľudia sú vlastne dobrí. Že každý si zaslúži druhú, tretiu, či aj štvrtú šancu. Že šance nie sú zbytočné. Že človek sa veľakrát potkne, ale nikdy nie je neskoro vstať a prestať balansovať kdesi vo vzduchu na rozkývanom lane. Že život je taký, aký si ho spravíme. Stačí ho pevne uchopiť a nikdy nepustiť. Že nie vždy sa to darí, ale žiadny pokus nie je márny. Že slová, o ktorých by som si donedávna myslela, že znejú naivne a trápne, môžu byť celkom reálne. Že život je pekný práve tým, že nie je úplne jednoduchý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Niekoľkokrát som mu povedala, že ho strašne obdivujem. A asi mu to ešte niekoľkokrát aj poviem. A hlavne sa budem snažiť, aby nebolo nič o ďalších sedem či štrnásť rokov. Aby už bolo všetko len teraz. Priateľov nie je nikdy dosť. Priateľov, ktorí sú zároveň veľkými ľuďmi obzvlášť!
Vitaj doma, priateľ! Buď opäť súčasťou môjho života!

Lívia Pongrácová (Luptáková)

Lívia Pongrácová (Luptáková)

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Já nejsem já a nejsem ani nikdo jiný. Zoznam autorových rubrík:  Taká Adams familyRubrika spoločenskáZo spálneNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu