reklama

Uvedomené vo vlaku

Včera som sedela v inom vlaku a premýšľala som o uplynulom roku. Na ceste z iného hlavného mesta, v inom štáte, premiestnená o neviem koľko tisíc kilometrov. Nevracala som sa domov, žiadny domov som totiž nemala a tak bolo úplne jedno, či sa vraciam alebo odchádzam. Vonku bola tma. A správu... tú som už nemala komu písať, napriek tomu, že som si uvedomovala presne to isté. Totožné pocity ako pred rokom. Čo sa vlastne zmenilo, keď podstata zostala?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

I.

Sedela som vo vlaku a premýšľala o uplynulom dni. Na ceste z hlavného mesta. Bola som rada, že sa vraciam domov. Mala som pocit dobre vykonanej práce a bola som celkom unavená. Mohlo to byť takto pred rokom. Vonku už bola tma. Písala som správu svojmu frajerovi.

Vzťah to bol celkom komplikovaný. Posledný rok bol ťažký, upadali sme to praobyčajného stereotypu a každý deň som čakala koniec. Napriek tomu som písala, že si ho strašne vážim a že by som ho v živote nevymenila. Nepamätám si presné znenie, viem len, že bolo srdcervúce.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V hlavnom meste som pracovala na malom univerzitnom projekte a stretla som pár zaujímavých ľudí, umelcov poväčšine. Mala som tendenciu všetkých porovnávať... s ním. Ako každý, koho vzťah celkom neuspokojuje. A vtedy, zrazu, na moje prekvapenie... všetci prehrali. Na plnej čiare. Preto tá sms. Uvedomila som si, že aj napriek stereotypu, ktorý sa prežieral naším vzťahom ako hrdza, sme šťastní, že som šťastná. Aj on bol, keď dostal tú správu a ešte dva týždne potom.

II.

Včera som sedela v inom vlaku a premýšľala som o uplynulom roku. Na ceste z iného hlavného mesta, v inom štáte, premiestnená o neviem koľko tisíc kilometrov. Nevracala som sa domov, žiadny domov som totiž nemala. Mala som kde bývať, no nemala som nič čo by sa dalo nazvať domovom. Nikde som sa necítila ako doma a tak bolo úplne jedno, či sa vraciam alebo odchádzam. Vykonaná práca nebola absolútne ocenená a bola som šialene vyčerpaná bez vidiny oddychu. Vonku bola tma. A správu... som už nemala komu písať, napriek tomu, že som si uvedomovala presne to isté. Totožné pocity ako pred rokom. Čo sa vlastne zmenilo, keď podstata zostala?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Posledný rok bol ťažký, hoci o stereotype nemohla byť ani reč. Každý deň čakal koniec, z mojej strany a nakoniec sa dočkal. Jeden deň uprostred toho všetkého, ktorý sa vymykal priemeru a zvyklostiam. Napriek tomu som teraz cítila, že si ho strašne vážim a že som sa fakt musela zblázniť, keď som ho vymenila. Ten rozchod bol srdcervúci. Pre neho vtedy, pre mňa keď som si začala uvedomovať dôsledky. Teraz.

V inom hlavnom meste, ktoré je podstatne zaujímavejšie ako to pred rokom, stretávam kopec zaujímavých ľudí a umelci to teda sú (poniektorí). Tendencie porovnávať som sa nezbavila. Stále porovnávam s ním, i keď to už budú dva mesiace. Ešte nikto nad ním nevyhral. (LEN TEN JEDEN. NA MALÚ CHVÍĽU. NA VEĽKÚ CHYBU.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po stýkrát (za posledný týždeň) som si krvavo uvedomila, že aj napriek stereotypu, ktorý sa prežieral naším vzťahom ako hrdza, sme boli šťastní, že som bola šťastná. Že on šťastný nebol, ale ani teraz nie je. A ja už vôbec nie.

Ťažko slovami opíšem, ako som si vážila, že sme sa mohli aj naďalej rozprávať. Aj napriek vzdialenosti a môjmu maslu na hlave. Som celkom otvorená, lebo nemám čo stratiť. To však nie je risk. Spýtala som sa, či si tú správu pamätá. Povedal, že hej, čo bolo v konečnom dôsledku horšie, ako keby povedal nie. Neodvážim sa hádať, koho to bolelo viac. Mňa, že si jatrím rany? Jeho, že mu jatrím rany? Tak prečo to robím?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Poznáte také tie chvíľky, kedy si v akomsi zázračnom momente uvedomíte niečo, čo je úplne jasné, očividné? Alebo niečo, čo je niekde hlboko vo vnútri a s plynúcimi dňami si spomínate menej a menej. A potom to raz príde. Ako keď zasvieti žiarovka. Je však celkom zvláštne, keď si takýmto spôsobom uvedomíte tú istú vec s odstupom ...dlhého času, povedzme. Akurát, že situácia je už INÁ, všetky okolnosti sú kompletne ZMENENÉ. A nič sa už nedá vrátiť späť, pochopiteľne. Chvíľami si môžete pripadať ako malé dieťa, ktorému vzali hračku. Inokedy vás bolí hlava od toľkého trieskania o stenu. Občas sa môžete pýtať prečo, alebo ako ste mohli byť takí sprostí. A kopa ďalších pocitov, ktoré sa prežierajú vašim vnútrom ako tá hrdza, tak hlboko, že ste si ani nemysleli, že sa taká hĺbka vo vás skrýva.

A dni sa skracujú, predlžujú a zase skracujú. A ktovie v koľkých vlakoch sa ešte môže človek cítiť vinný a osamelý... Keby som si tak pamätala farbu sedadiel v tom vlaku pred rokom. Alebo iné detaily. Možno by som ho mohla znovu nájsť. Možno nie. Skôr nie ako hej. Veď je to sprosto absurdné.

Lívia Pongrácová (Luptáková)

Lívia Pongrácová (Luptáková)

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Já nejsem já a nejsem ani nikdo jiný. Zoznam autorových rubrík:  Taká Adams familyRubrika spoločenskáZo spálneNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu